POTREBUJEM POMOC..

eva3334 Ahoj VEronika ja by som asi na Tvojom mieste to vsade rozhlasila a povedala kazdemu koho poznam,pretoze iba tak mas istotu ze ti niekto pomoze a podrzi ta.Sestra ked sa zrutila ,neboj ona sa aj pozbiera ale musi vediet o tom co najviac ludi pretoze inak ti neni pomoci dievca moje zlate

strawberry Veronika, chcela som Ti navrhnúť toho psychológa, ale ako vidím, už Ti to radili. Ja som však chcela navrhnúť DOBRÉHO psychológa. Poznala som totiž jedného (chodila som k nemu na postgraduálne štúdium) a tiež som spoznala babu s problémom ako Ty, akurát ona mala trošku tých kilečiek navyše. No a potom nám ten psychológ hovorieval o tom, ako sa to postupne u nej zlepšuje a neskôr aj svadbu mala, ale už nie som v kontakte, tak neviem, ako tento príbeh pokračuje ďalej. Ale verím tomu, že už sa k tomu nevrátila. Ide o to, že dobrý psychológ by nemal mať ústa plné poučení a pokarhaní. Dobrý psychológ sa má snažiť pochopiť Ťa a viesť niekam. Určite je to problém, ktorý má psychické pozadie a preto by bolo vhodné robiť relaxácie(tak sme to nazývali – znamená ísť trošku do podvedomia). My sme to štúdium mali formou akejsi terapie a napriek tomu, že som žiadne problémy nemala, tak sa vďaka tomu zlepšil môj život a vyjasnilo sa veľa vecí, napríklad aj príčiny konfliktov s mamou. Takže ak si nebola spokojná, vyhľadaj iného, ale samozrejme sa treba naučiť normálne papať, nebáť sa jedla a zapodievať sa inými vecami. Ale tento problém hlavne treba riešiť, nie odsunúť do zabudnutia.

tini veronika, ak chces, mozes aj nam sem pisat.. Hoci zvacsa nemame zrovna Tvoj problem, tak problem s prejedanim viaceri hej (ja som ho teda mala, aj ked to az k bulimii nezazslo, niekedy mam pocit, ze som uz k tomu daleko nemala).. Lubicka ma tiez dobry napad. V kazdom pripade tu najdes uska na pocuvanie..

lubicka veronika: ak si z východu a cítiš, že najlepšie na Teba pôsobí s niekým rovnako sa trápiacim si pokecať, vymeniť si skúsenosti (nie typu, ako je najlepšie sa vyvracať, ale ako tomu predchádzať samozrejme), skús sama aktívne vyhľadať, alebo možno aj vytvoriť nejakú skupinku – takú terapiu, kde by ste si pokecali, možno aj cez toto fórum by sa kočky našli, vymenili by ste si mailíky – môžete to robiť úplne anonymne, lebo mám pocit z Tvojho rozprávania sa, že sa za to hanbíš a nechceš veľa ľudí, ktorí to nepoznajú do toho zaťahovať – vieš, to že nemajú osobnú skúsenosť neznamená, že nemôžu pochopiť a pomôcť – tiež lekár sám nemá rakovinu a lieči – to ako taká extrémna parafráza. Každopádne držím palce, určite bojuješ sama zo sebou ťažký boj

veronika2601 vie to moja nejlepšia kamoška, ta je ale daleko,, takže mi nemože byt oporoum povedala som to aj sestre, ale tu to strasne zobralo,, takze po nejakom čase som jej povedala, že to bolo iba krátkodobé, zlyhanie,, zo stresu, uverila,, a vie to aj kamoška, s pokecu, kkt, ma ten istý problém, tak si navzájom radíme, a povzbudzujeme sa,,,

tini veronika, nezbudli, ved ja sem aj obcas nakukam, ci sa ozves.. Ako sa mas?

eva3334 Ahoj Veronika no zaujal ma tvoj pribeh a lenkina reakcia.Ja nemam skusenosti s touto chorobou alebo problemom ale skus si namiesto vracania sadnut na toto forum a kecat alebo na pokec a kecat proste myslienky uplne odvratit od vracania.Bez von medzi ludi kde nebudes mat kde vracat ,bez cvicit alebo bez za mamou alebo niekym blizkym.Povedz mami najedla som sa ale nuti ma ist vracat a ona nech ta zastavi,podpori a podobne……Ja viem nieje to lahke ale myslim ze ak mas okolo seba priatelov ktory ta maju radi tak ti pomozu.A este jedna otazka.Vie to o tebe vobec tvoje okolie???????????????????//

veronika2601 už ste asi na mna zabudli,,, čo?:(

veronika2601 Ahoj Veronika.
Presne sa viem vzit do Tvojich pocitou,ako strasne tu chorobu nenavidis,ale ako strasne dobry pocit mas vzdy,ked sa mozes najest a predstavis si,ze aj tak nepriberies,pretoze sa potom vyzvracias…No po tomto "ukone"pride pocit depresie,das si zaväzok,ze to bolo naposledy,no dobre vies,ze tomu tak nie je…Poznam to velmi dôverne,moja sestra trpela a bojovala s bulímiou 5 rokov!!!Je to tak dlha doba a ona bola na tom už tak vazne,ze sa to tykalo denno denne celej rodiny.Vsetci sme boli zufali,v svetlych chvilkach nas prosila o pomoc,prisahala ,ze je to naposledy,ale nedokazala s tym sama bojovat…Mama jej davala velmi vela sanci,lebo sestra odmietala psychologicku pomoc,snazila sa s nou stravovat,sportovali spolu,ale ziadne pokusy neboli uspesne…Ked to hranicilo uz s ohrozenim zivota,mama sestru prehovorila aby sa dala liecit u psychologa…aj ked sa tvarila,ze jej to pomaha,bolo to len oklamanie okolia,aby sme ju uz dalej neupodozrievali,ze je stale v "tom"…potom sa liesila dokonca aj na Pinellovej nemocnici v Pezinku,no tam to nemalo vobec ziadny uspech tiez.Pisem Ti tu asi zbytocne vela omacok,ale v podstate sa aj ja z toho potrebujem trosku vyrozpravat,pretoze bulimiou postihnuti ludia si ani neuvedomuju,ako velmi tym zasahuju aj svoje okolie a ako mu tym ublizuju.Skus mozno aj nad tymto porozmyslat.Kazdopadne moja sestra vyhrala boj nad bulimiou po priblizne piatich rokoch,ale ako ona sama tvrdi a ako to aj my vidime,nie je uplne vyliecena…stale sa zaobera svojou postavou,aj ked ju ma uplne priemernu,obcas sa prizna ,ze aj zvracia…cize je to len taka prechodna abstinencia,ale myslim,ze po piatich rokoch tak intenzivnej bulimie,akou trpela ona,je to uspech.No a asi sa pytas ,ako sa toho dokazala aspon takto ciastocne zbavit.Kedze naozaj to uz presahovalo hranice unosnosti v celej rodine,moja mama jej dala na vyber,bulimia alebo odide z domu a postavi sa na vlastne nohy…Nevybrala si priamo bulimiu,ale odisla byvat samostatne,pracovat,zivit sa,zarabat,zit sama…spoznala ine priority v zivote,nasla si priatela,vybornu pracu…jednoducho,to neustale myslenie len na jedlo a zvracanie postupne nahradili inymy myslienkami…mozno to znie velmi jednoducho,ale nebolo to tak…Ide hlavne o to,aby bol clovek sam presvedceny,ake nebezpecne je byt bulimikom,ako tym trpi on sam a okolie, a treba si realne predstavit situaciu,ze napriklad zajtra by mi lekari diagnostikovali rakovinu cavum oris(ustnej dutiny) sposobenu zaludocnymy kyselinami a davenim,a vtedy by si si polozila otazku.Stalo mi to za to byt bulimickou?
Neviem ,ci si z mojho prispevku nieco odnesies,lebo mam pocit, ked to pisem,akoby som sa ja z toho vsetkeho chcela vyrozpravat,no kazdopadne,treba si verit,ze nad tym vies zvitazit…a poviem ti tak,ak si bulimicka dva roky,stale to nie je take neprekonatelne,ako keby to bolo dlhsie…ale nenechaj to do takeho stadia zajst a skus s tym prestat.Nemusis zo dna na den,takemu lieceniu ja neverim,skus postupne a hlavne si ver.A zaroven velmi dolezite je mat pri sebe niekoho,kto ta v tazkych a krizovych chvilach podrzi a komu budes moct bez ostichu povedat vsetko,co vtedy budes citit…Zelam strasne vela stastia,a nezabudni,pomozes tym len a len sebe,ak prestanes.
Este by som chcela nieco dodat k odbornej pomoci.Nejdem tu ani nahodou ociernovat psychologicke poradne na Slovensku alebo cosi take,no ak sa niekto lieci napr z bulimie,gro jeho liecby na tom urcite nestoji…Realne ,ked si clovek predstavi,ze ma sedenie u psychologa dvakrat tyzdenne,odide od neho plny odhodlania a doma nastane po hodine ten isty stereotyp,hlad,chladnicka,zachod,…Odbornu pomoc by som skor hladala mozno v nejakych poradniach zdraveho zivotneho stylu,aby si si mohla byt ista,ze ak sa ti podari prestat s tym,neodrazi sa to na tvojej hmotnosti a nevtiahne ta to spät.
dakujem ti veľmi pekne,,, takéto slová mi pomáhajú,, nie také že hladaj odbornu pomoc, ja som bola u psychologičky,, a bola som trošku sklamána, ako može pomoct človek kt, o tom nemá aní páru,, skor pomože človek kt, o tom viem viac, bud to zažil,, ale bol pri tom,,,

lienockaCoccinella Ahoj Veronika.
Presne sa viem vzit do Tvojich pocitou,ako strasne tu chorobu nenavidis,ale ako strasne dobry pocit mas vzdy,ked sa mozes najest a predstavis si,ze aj tak nepriberies,pretoze sa potom vyzvracias…No po tomto "ukone"pride pocit depresie,das si zaväzok,ze to bolo naposledy,no dobre vies,ze tomu tak nie je…Poznam to velmi dôverne,moja sestra trpela a bojovala s bulímiou 5 rokov!!!Je to tak dlha doba a ona bola na tom už tak vazne,ze sa to tykalo denno denne celej rodiny.Vsetci sme boli zufali,v svetlych chvilkach nas prosila o pomoc,prisahala ,ze je to naposledy,ale nedokazala s tym sama bojovat…Mama jej davala velmi vela sanci,lebo sestra odmietala psychologicku pomoc,snazila sa s nou stravovat,sportovali spolu,ale ziadne pokusy neboli uspesne…Ked to hranicilo uz s ohrozenim zivota,mama sestru prehovorila aby sa dala liecit u psychologa…aj ked sa tvarila,ze jej to pomaha,bolo to len oklamanie okolia,aby sme ju uz dalej neupodozrievali,ze je stale v "tom"…potom sa liesila dokonca aj na Pinellovej nemocnici v Pezinku,no tam to nemalo vobec ziadny uspech tiez.Pisem Ti tu asi zbytocne vela omacok,ale v podstate sa aj ja z toho potrebujem trosku vyrozpravat,pretoze bulimiou postihnuti ludia si ani neuvedomuju,ako velmi tym zasahuju aj svoje okolie a ako mu tym ublizuju.Skus mozno aj nad tymto porozmyslat.Kazdopadne moja sestra vyhrala boj nad bulimiou po priblizne piatich rokoch,ale ako ona sama tvrdi a ako to aj my vidime,nie je uplne vyliecena…stale sa zaobera svojou postavou,aj ked ju ma uplne priemernu,obcas sa prizna ,ze aj zvracia…cize je to len taka prechodna abstinencia,ale myslim,ze po piatich rokoch tak intenzivnej bulimie,akou trpela ona,je to uspech.No a asi sa pytas ,ako sa toho dokazala aspon takto ciastocne zbavit.Kedze naozaj to uz presahovalo hranice unosnosti v celej rodine,moja mama jej dala na vyber,bulimia alebo odide z domu a postavi sa na vlastne nohy…Nevybrala si priamo bulimiu,ale odisla byvat samostatne,pracovat,zivit sa,zarabat,zit sama…spoznala ine priority v zivote,nasla si priatela,vybornu pracu…jednoducho,to neustale myslenie len na jedlo a zvracanie postupne nahradili inymy myslienkami…mozno to znie velmi jednoducho,ale nebolo to tak…Ide hlavne o to,aby bol clovek sam presvedceny,ake nebezpecne je byt bulimikom,ako tym trpi on sam a okolie, a treba si realne predstavit situaciu,ze napriklad zajtra by mi lekari diagnostikovali rakovinu cavum oris(ustnej dutiny) sposobenu zaludocnymy kyselinami a davenim,a vtedy by si si polozila otazku.Stalo mi to za to byt bulimickou?
Neviem ,ci si z mojho prispevku nieco odnesies,lebo mam pocit, ked to pisem,akoby som sa ja z toho vsetkeho chcela vyrozpravat,no kazdopadne,treba si verit,ze nad tym vies zvitazit…a poviem ti tak,ak si bulimicka dva roky,stale to nie je take neprekonatelne,ako keby to bolo dlhsie…ale nenechaj to do takeho stadia zajst a skus s tym prestat.Nemusis zo dna na den,takemu lieceniu ja neverim,skus postupne a hlavne si ver.A zaroven velmi dolezite je mat pri sebe niekoho,kto ta v tazkych a krizovych chvilach podrzi a komu budes moct bez ostichu povedat vsetko,co vtedy budes citit…Zelam strasne vela stastia,a nezabudni,pomozes tym len a len sebe,ak prestanes.
Este by som chcela nieco dodat k odbornej pomoci.Nejdem tu ani nahodou ociernovat psychologicke poradne na Slovensku alebo cosi take,no ak sa niekto lieci napr z bulimie,gro jeho liecby na tom urcite nestoji…Realne ,ked si clovek predstavi,ze ma sedenie u psychologa dvakrat tyzdenne,odide od neho plny odhodlania a doma nastane po hodine ten isty stereotyp,hlad,chladnicka,zachod,…Odbornu pomoc by som skor hladala mozno v nejakych poradniach zdraveho zivotneho stylu,aby si si mohla byt ista,ze ak sa ti podari prestat s tym,neodrazi sa to na tvojej hmotnosti a nevtiahne ta to spät.

tini veronika, ja si tiez myslim, ze by si mohla skusit najst odbornu pomoc. Ono to nie je lahke dostat sa z takychto osidiel. Hoci nie nemozne. Na vahu mas akurat, mozno skor menej ako by si aj mohla mat, urcite nemusis chudnut. Skus sa naucit papkat podla toho, ako tu pise Miro. Papkat proste pravidelne, a snazit sa chapat jedlo ako priatela, nie nepriatela.. Chces este chudnut? Skusala si niekedy nabehnut na nejaky stravovaci rezim? Na com to skrachovava?

veronika2601 veronika rozumiem ti…ja mam anorexiu a uplne chapem tvoje pocity aky to je zacarovany kruh ako z toho clovek chce ist von ale aj sa neda pretoze sa nechce vzdat chudnutia a bla bla dokolecka…
ale neda sa nic ine robit iba najst odbornu pomoc inak sa z toho clovek tazko sam vyhrabe a este ak to uz trva dlhsie a ma rozvinute urcite stereotypne myslienky ci navyky
odkial si ak mozem vediet?
som z východu,,,,

ivaza veronika: keďže píšeš, že tým trpíš dva roky, je jasné, že potrebuješ odbornú pomoc. Sama to nezvládaš a poškodzuješ si zdravie. Je to choroba ako každá iná. Aj so zápalom pľúc by si vyhľadala lekára. Urob to aj teraz. Môžeš si veľmi ublížiť. Si ešte taká mladučká, nestojí to za to. Bývaš sama, alebo ešte s rodičmi? Nemôžu Ti pomôcť oni, alebo niekto iný v Tvojom okolí? Najťažšie je sa odhodlať na prvú návštevu, potom to už bude ľahšie. Drž sa Veronika.

pinzetka veronika rozumiem ti…ja mam anorexiu a uplne chapem tvoje pocity aky to je zacarovany kruh ako z toho clovek chce ist von ale aj sa neda pretoze sa nechce vzdat chudnutia a bla bla dokolecka…
ale neda sa nic ine robit iba najst odbornu pomoc inak sa z toho clovek tazko sam vyhrabe a este ak to uz trva dlhsie a ma rozvinute urcite stereotypne myslienky ci navyky
odkial si ak mozem vediet?

veronika2601 mám 22 rokov, výška 176cm, váha 57 kg, a 2 roky trpím, tou zákernou chorobou

veronika2601 veronika, vcera som rozpraval s jednym znamym o zdravej strave a on ma uzemnil, ze si mam dat pozor, aby som s tymi recami nebol nahodou nudny. Tak som si uvedomil, ze toto forum je vlastne super miesto, kde sa mozes kedykolvek vykecat a s recami o vahe, ci strave nebudes nikoho nudit. Tym som chcel povedat, ze si narazila na spravnu partiu.. Pises, ze trpis bulimiou.. Este by si mohla napisat vek, aby baby vedeli ako sa s tebou rozpravat. Ja osobne s tvojou chorobou nemam ziadne skusenosti. A ani sa ti neopovazim nejake rady davat, lebo si myslim, ze je to velmi citliva zalezitost, mozno aj vhodna pre lekara. Ale pri takom mnozstve ludi tuto, neverim, ze sa tu nenajde niekto fundovanejsi odo mna.. Tak ti drzim palce, nech nad tymi svojimi problemami zvitazis, mozno aj s pomocou tohto fora..

dakujem ti veľlmi pekne,, si zlaty,,, prosim a drž mi prsty,, ja chcem zvítazit, je to moje veeľke prijanie,,,

jaro veronika, vcera som rozpraval s jednym znamym o zdravej strave a on ma uzemnil, ze si mam dat pozor, aby som s tymi recami nebol nahodou nudny. Tak som si uvedomil, ze toto forum je vlastne super miesto, kde sa mozes kedykolvek vykecat a s recami o vahe, ci strave nebudes nikoho nudit. Tym som chcel povedat, ze si narazila na spravnu partiu.. Pises, ze trpis bulimiou.. Este by si mohla napisat vek, aby baby vedeli ako sa s tebou rozpravat. Ja osobne s tvojou chorobou nemam ziadne skusenosti. A ani sa ti neopovazim nejake rady davat, lebo si myslim, ze je to velmi citliva zalezitost, mozno aj vhodna pre lekara. Ale pri takom mnozstve ludi tuto, neverim, ze sa tu nenajde niekto fundovanejsi odo mna.. Tak ti drzim palce, nech nad tymi svojimi problemami zvitazis, mozno aj s pomocou tohto fora..

veronika2601 ako mám postupovať, ako mám nad nou zvítaziť,,, stále ma ovláda,,,mám pre koho žiť,, a stále sa ničím,, vobec nemám problémy s váhou,,, no mala som a to bol asi moj spáštač, bolo to na astrednej pri výške 176 cm, som važila 68 kg, vtedy to bolo zle davala som za vinu že nemam chlpca a tam sa asi začali moje komplexi,,, pred stužkovou som tak schudla že ma v triede nespoznali,, vtedy som mala 55 kg, teraz mám okolo 57 58, kedy ako,,, skoro som padla do okuzlí anorexie, tej som utiekla,, no spadla som do síel tej nenavidenej bulimie,,,

betina1984 veronika, ozvi sa, skúsime ti poradiť, len nevieme o tebe nič…

ivaza veronika: ako Ti môžeme pomôcť? Napíš nám o sebe trošku viac.

veronika2601 pROSIM pomôžte ja sa nerovovo zrútim s tej bulímie ja nevládzem a sama to nezvládnem prosím pomôžte kto može, prosím strašne,,,,