takto pokracujem…

MareKika jahodka: ahoj, nieco z tych tvojich pocitov poznam…tiez mam problem povedat nie, respektive nevziat na seba viac, …a kede nmam prave najsilnejsiu imunitu, tak to vyzera tak, ze jeden dva tyzdne fungujem a potom sa tyzden liecim z nejakej blbej nadchy…co ale staci, aby som nepostihala kopu vec…tak sa uvedomelo snazim hovorit prave tie veci ako radila blanulik….pokusim sa, ale neviem kedy to stihnem…snazim sa…nie, tento tyzden uz na tejto veci nemozem robit, lebo som tomu venovala dva dni a mam aj dalsie povinnosti…

a tiez s jedlom…pamatam si, ako som si ukradomky brala sacok s chipsami (manzelov), sozrala ho v spalni, sacok schovala do zasuvky nocneho stolika…a hanbila sa…lebo som zjedla nielen svoje ale aj jeho…samozrejme, ze som sa mu priznala…ale to, ked som to jedla, bol skvely pocit… Al bulimiu som nemala, takze uplne tvoje pocity a stavy nedokazem pochopit. Ale uz to, ze si sem napisala je nieco uzasne a musis byt siln osobnost, ze si sa rozhodla toto riesit….

Podla mna si musis stale hovorit, aka si uzasna a krasna!!! A najst nieco, co ta zaujme v pripade toho, ze budes chciet jest…ja fakt neviem co…ja to striedam…bud idem cvicit, alebo si dam kavu (ja som kavofil), niekomu zavolam…

Najma sa netrap, pripadne prid sem na forum, a citj si osudy inych…to ti vezme ten cas jedenia…

Drz sa, si sikulka a odvazne dievca!!!!

Blanulik jahodkaa:
Ahoj, síce sa nepoznáme, ale poviem Ti o mojej kamoške, poznáme sa niečo cez rok a stihli sme sa stať za tú "krátku dobu" najlepšími kamoškami… Zo začiatku som na nej obdivovala, ako všetko zvláda, nikomu nepovie nie a čudovala som sa ako to všetko môže stíhať… Ale napriek tomu, že sa naozaj nekonečne snažila, nedalo sa, aby to všetko stíhala, proste nemohla byť taká dokonála a každému vyhovieť… A potom sa strašne trápila, okrem toho, že nemohla dodržať sľub, musela ešte aj vysvetlovať prečo a ospravedlňovať sa… Čo nie je nič príjemné, ako určite vieš sama, máš nepríjemní pocit, je Ti to ľúto a obviňuješ sa… Tak som ju naučila jednu vec… Keď nevieš povedať nie, nauč sa hovoriť aspoň POKÚSIM SA alebo UVIDÍM, NEVIEM ČI TO BUDE MOŽNÉ, BUDEM SA SNAŽIŤ… Nie je to ľahké, ale určite sa budeš cítiť lepšie, keď sa budeš k ničomu na 100 % zaväzovať… Nikto sa nemôže hnevať za to, že nie si donalá, si len človek ako my všetci a deň má len 24 hodín pre všetkých nás…
Dúfam, že Ti to trocha pomôže a aj s tým jedlom to pôjde lepšie… Dobrá psychika je dôležitá… Držím palce…

jahodkaa V prvom rade by som chcela poďakovať za odpovede naozaj mi to dodáva silu a pomáha ak viem,že v tom nie som sama…
No čo sa týka mňa stále som na tej koľaji hoci sa snažím prekonávať sa, je to tak neskutočne ťažké až sa mi chce z toho niekedy plakať, ale študujem články okolo toho a snažím sa v prvom rade usporiadať si svoje myšlienky, čo vlastne chcem lebo mám pocit,že to je môj najväčší problém a hlavne to, že sa chcem každému páčiť a aby ma mal každý rád….je to absurdné a sama neviem prečo proste mi to stále lieta hlavou, už chcem na to zabudnúť, proste si neviem uvedomiť, že všetci ľudia majú chyby, zvláštne na tom je, že mne nikdy neprekážalo a ani neprekáža ak niekto tie chyby robí práve naopak…tak neviem prečo mne na tom tak záleži. Problémom je asi to, že keďže nechcem nikdy zlyhať tak nasľubujem ľuďom všetko aj keď niekedy viem, že to nieje v mojích silách alebo viem, že určite niekam neprídem ale ja sa napriek tomu dohodnem, potom mi je hlúpe z toho vycúvať a myslím si, že ľudia ma potom ohovárajú a sú na mňa nahnevaný, pretože som neurobila čo som povedala, lenže ja prosto neviem odmietnúť žiadneho človeka a často robím aj to čo vlastne sama nechcem len aby som nevyzerala hlúpo…a pritom sa pýtam sama seba koľko krát ľudia sklamali mňa a vôbec mi to neprekáža, to len ja mám vsugerované, že prosto to musím urobiť. Potom mám toho veľa a nestíham nič, som nervózna z toho že zase som raz zlyhala a už som v tom kolotoči….najhoršie na tom asi je, že jedlo je môj "najlepší priateľ " proste sa zavriem do bytu kde bývam momentálne sama a iba sa napchávam vtedy sa necítim sama a na chvíľu zabudnem na to aký som vlastne slaboch…je to strašne zvláštne a neviem to pochopiť, neviem pochopiť prečo sa ráno udím s pocitom, že mám kopec problémov, ktoré neviem vyriešiť a pritom keď sa na to pozriem z druhej strany, mám v podstate dobrý život,nikdy mi nič nechýba…študujem, popritom pracujem ale stál si myslím že mi niečo chýba. Koľko penazí som investovala do jedla to som prestala počítať už dávno…celé moje výplaty a všetko smeruje do potravín, povedala by som takých dobrých 2000 korún týždenne, normálny človek si povie že je to nereálne ale vy možno viete o čom tu hovorím, keď dokážem na obed zjesť také kvantum, potom samozrejme vyzvraciam a o hodinu robím to isté…snažím sa zo všetkých síl nedávať si na seba vysoké nároky…no stále mám bulímiu ale myslím že trošku sa to lepší….dúfam že niekedy vám tu napíšem ako som nad sebou zvíťazila a že vediem normálny život, pretože netúžm viac po ničom inom….ďakujem za podporu veľmi mi to pomáha odraziť sa